Rozprávka, 1. časť

Vysoký mladý muž kráčal lesným chodníkom v žiari neskorého popoludňajšieho slnka. V ľavej ruke niesol bielu košeľu.

Kým stúpal svahom popri potôčiku, chrbát mu zohrievali teplé lúče hlásajúce, že leto je za rohom. Modré nebo nad jeho hlavou bolo bez mrakov a jemný vánok mu len z času na čas rozvial tmavé vlasy. Po chvíli zišiel z hlavného chodníka do tieňa lesa, no slnko mu naďalej zostávalo v tele; v rozpálenej pokožke a v rozohriatych svaloch. O tri dni bude slnovrat, najdlhší deň v roku - noc duchov a čarodejníc. Nad dedinou, neďaleko jeho domu, začne večer veľká slávnosť, ktorá sa potiahne až do rána. Dedinčania zapália vysoké ohne, budú tancovať obradné tance a spievať staré piesne. Medovina potečie potokom a dievčatá budú krásne a rozradostené. Tešil sa na to a už teraz sa cítil ako omámený vínom. Chôdzu mal ľahkú a v dobrej nálade si pohmkával do kroku. Zrazu sa z ničoho-nič nahlas rozosmial. To sa mu v mysli vynorila spomienka z toho dňa. Ak by ho niekto teraz videl, ako sa sám v lese bezdôvodne smeje, pomyslel by si, že je blázon, napadlo mu. To ešte netušil, že niekto ho skutočne pozoruje.




1. kapitola

Bolo mi teplo, bol som hladný, neoholený, pot mi stekal po chrbte a smrdel som. V ten deň som už toho mal akurát tak dosť a nevedel som sa dočkať, kedy skončí tréning. Už tri dni som nebol doma. Stále odo mňa niekto niečo chcel, raz mama, raz Bergqvist, potom Akadémia... Závan vetra mi práve priniesol do nozdier odór vlastného potu a znovu mi pripomenul, že by som sa už mal umyť. Akoby nestačilo, že musím v posledných dňoch prespávať kade-tade ako nejaký žobrák, už tak aj páchnem... Nemal som si dávať na večeru k tej klobáse aj cibuľu. To bude tým. Hm, škoda, že cibuľa a cesnak nepatria k obľúbeným vôňam. Áno, áno, to je diera na trhu, cesnakové parfémy! Ich aróma by vydržala na pokožke oveľa dlhšie než vôňa ruží. Začal som tú myšlienku trochu viac rozvíjať. Asi by to aj šlo. Stačilo by, keby som na túto hlúposť nahovoril Bergqvista a presvedčil ho, nech medzi šľachticmi začne šíriť zvesť, že vo Velehrade sa už cesnakovými parfémami kropia všetky paničky. Že je to najnovšia móda a takýto parfém používa dokonca aj sama kráľovná. Ľudia sú dostatočne hlúpi na to, aby takému výmyslu uverili. Hneď som si s pobavením predstavil hlúčik nafintených dám v drahých róbach, okolo ktorých sa vznáša obláčik cesnakových výparov.

A zase ten aromatický závan. Na akú vzdialenosť je ma asi cítiť? Radšej by som ani nemal dvíhať ruky. Jasné, to sa tak dá pri tréningu. Možno keby som držal ruky pri tele, mal by som rovnako nemožné pohyby ako tu Lorik. No nič, dnes sa už musím umyť, aj keby čo bolo. Už od včera som nemyslel na nič iné, než na to, že si po vyučovaní zájdem k jazierku. Mrkol som jedným okom na hodiny na veži. Ešte chvíľu to musím s Lorikom vydržať.

Cvičisko okolo nás bolo plné trénujúcich študentov rovnako ako každé popoludnie, a ja som sa už skoro dve hodiny trápil s týmto vysokým chudým chlapcom. Jeho zlaté kučery, veľké modré oči s dlhými zlatými riasami a alabastrová pleť ani v najmenšom nepripomínali vzhľad nebojácneho bojovníka. Navyše bol aj teraz oblečený v bielych nohaviciach, bielej hodvábnej tunike a na rukách mal biele semišové rukavice. Kto sa už oblečie na bojový tréning celý do bielej? Pochopil by som to, keby to bol jeho prvý deň v Akadémii, ale on mal už šestnásť či sedemnásť rokov. Nehovoriac o tom, že aj svojimi schopnosťami ďaleko zaostával za ostatnými spolužiakmi. Povedal som, že som sa s ním trápil, ale to som asi prehnal. Trénovali sme prácu s krátkym mečom a štítom a v útokoch sme sa striedali. Pri útoku som musel byť nežný, aby som mu neublížil, a pri obrane zase stačilo, aby som tam stál a občas pohol rukou so štítom na odklonenie jeho jednotvárnych predvídateľných útokov, takže moje trápenie bolo hlavne duševné.

„Lorik,“ oslovil som ho, keď som sa už na to ďalej nemohol pozerať, „držíš ten štít ako hanelský dlebron flochtňu! Keby som mal v ruke skutočný meč, mal by si už štíty dva a podstatne menej rúk. Dobre, odlož ho, chyť meč obomi rukami a skús zaútočiť znovu.“

Jemný chlapec poslúchol, odhodil štít do piesku a vyrazil na mňa s niečím, čo by sa asi dalo nazvať jeho absolútnym odhodlaním, smerujúc útok na moju hlavu. Úprimne, čakal som od toho viac. Keďže mohol držať meč obojručne, predpokladal som, že zaútočí oveľa silnejšie. No svojím pokusom ma veľmi nepresvedčil. Únava, teplo, skutočnosť, že som už tri dni nebol doma alebo Lorikova dlhodobá neschopnosť...? Neviem, čo na tom malo najväčší podiel, a ani nejdem hľadať výhovorky na svoje ospravedlnenie. Celodenná frustrácia vo mne v tej chvíli jednoducho vyvrcholila, a hoci som sa ozaj snažil nebyť chrapúň ako niektorí iní velitelia, aj tak zo mňa nakoniec vyliezli tieto slová:  „Takto by som útočil, keby som držal meč ľavou nohou.“

„Pane, ale vás nedokáže poraziť žiadny študent...“ bránil sa Lorik.

V krátkom zamyslení sa mi podarilo umlčať tichý hlások svedomia, čo mi šepkal nebuď kokot! Nahlas som povedal: „Dobre, skúsme to inak.“ Už som bol vnútorne rozbehnutý a presne som vedel, čo urobím. Obzrel som sa okolo nás po cvičisku, až som pohľadom narazil na žiaka, ktorého som hľadal. „Rodan! Hej, Rodan!“ zakričal som na neho. Tento študent bol dobrý usilovný chlapec z chudobnej rodiny – jeden z mála nemajetných žiakov v Akadémii. Za posledné dva roky sa poriadne vytiahol do výšky, rovnako ako aj iní chlapci, no on trénoval tak tvrdo, že na rozdiel od ostatných, a hlavne na rozdiel od Lorika, nevyzeral ako vyziabnutý pihviždík, ale skoro ako dospelý muž. Väčšina chlapcov mala problém s tým, že keď rýchlo vyrástli, vyzerali nejaký čas ako podvyživení. Koniec-koncov, sám som to kedysi zažil. Naopak, Rodan pôsobil už na prvý pohľad veľmi urastene a ja som ho za to dosť obdivoval. Ako vždy, aj teraz mal na sebe starú ošúchanú zbroj – jedinú, akú si mohli jeho rodičia dovoliť, a hodný kus ďalej od nás sekal mečom do slamenej figuríny. Keď začul svoje meno, hneď prestal a otočil sa smerom k nám.

„Poď sem nachvíľu!“

Lorikova jemná svetlá pleť ešte o stupeň zbledla. Bol síce od Rodana o niečo vyšší, ale ich telesná stavba bola neporovnateľná. Títo dvaja študenti už ani nemohli byť viacej rozdielni. Zatiaľ čo Lorik vyzeral, ako keby ho práve teraz vytiahli zo škatuľky a nemilosrdné slnko sa nikdy nedotklo jeho pokožky, Rodan so svojou mužnou postavou, hustými tmavohnedými vlasmi, výrazným opálením a zbrojou v tak starožitnom stave, že musela zažiť všetky vojny Norastie, vyzeral mimoriadne drsne. Keď došiel až k nám, podal som mu svoj štít a otočil som sa znovu k Lorikovi: „Vyskúšaj si to teda so svojím spolužiakom.“

Videl som, ako sťažka prehltol, potom sa ale rozbehol a udrel. A Rodana sotva zaknísalo. Ranu odklonil úplne bezchybne, takže Lorikov meč skĺzol po jeho štíte na vonkajšiu stranu, čím pred ním vznikol otvorený priestor na prípadný Rodanov útok.

„Lorik,“ začal som vážne, „keď budeš robiť zakaždým všetko presne tak isto, nemôžeš čakať, že sa výsledok zmení. Stále útočíš úplne rovnakým neúčinným spôsobom na to isté miesto, ako si útočil predtým aj na mňa, a vidíš, že Rodan sa nemusí takmer ani pohnúť, ani vyvinúť väčšiu námahu, aby tvoju ranu odrazil. Prečo nezaútočíš niekde inde, keď vidíš, že takto to nejde? A prečo sa po prvej rane zastavíš? To by si spravil aj na bojisku? Ak by tvoj súper nepadol po prvom seknutí, tak by si tam zostal len tak stáť a čakal by si, či sa náhodou nevzdá? Musíš pokračovať. Keď nevyjde prvý úder, útoč ďalej, hľadaj jeho odkryté miesta. Sleduj jeho pohyby a neprestávaj útočiť! Znovu!“

Vtedy som si všimol, že pár chlapcov okolo nás sa prestalo zaoberať cvičením a začínajú ich súboj pozorovať. A nedívali sa len moji študenti, ale aj žiaci z iných skupín. Zbohatlícky synáčik proti najväčšiemu chudákov. No nebol to len spoločenský rozdiel medzi nimi, čo zaujal divákov. Stáli proti sebe niekdajší tyran a týraný. Lorik patril dlho medzi najvyšších a najsilnejších, kým boli ešte deti, a vzhľadom na triednu nadradenosť svoju silu rád zneužíval. Ak som si dobre pamätal, Rodan bol od neho ešte aj o rok alebo dva mladší. Akurát, že dnes to vyzeralo, akoby si vymenili úlohy. Lorik sa znovu rozbehol a prudko zaútočil zboku, mieriac na Rodanove rebrá, ten bol ale pohotový a opäť stihol jeho meč odkloniť. Lorik sa tentokrát nezastavil a útočil ďalej a pri každom údere sa snažil meniť miesto dopadu svojho meča, čo bol pokrok, no Rodan bol aj tak príliš rýchly a obratný a s ľahkosťou odrážal všetky jeho pokusy.

 „No dobre, to bolo lepšie. Teraz výmena,“ zavelil som po chvíli. Zdalo sa mi, že Lorikovi sa v očiach zaskvela smrteľná hrôza a niekde hlboko v mojom vnútri sa znovu pohlo svedomie, no nebol už čas zaoberať sa správnosťou mojich pokynov, lebo vzápätí Rodan vyrazil vpred.

Presne ako sa dalo predpokladať, trvalo to len okamih a Lorik už ležal v prachu cvičiska držiac sa za rebrá. Napriek tomu, ako ma celé popoludnie vytáčal, prišlo mi ho teraz trochu ľúto. Dosť bolo divadla. S hlasným povzdychom som pristúpil k nemu a podal som mu ruku, aby mohol vstať. Prekvapilo ma, že ruku prijal. Ja na jeho mieste by som ju asi opľul. Doriti... Možno som to prehnal.

„Rodan je silnejší,“ podotkol, keď už stál opäť na nohách.

„Áno, je,“ súhlasil som, „aj Zef, Nayden, Jonas a všetci ostatní. A vieš prečo?“ Lorik nenašiel odvahu odpovedať. Žiadnu odpoveď som vlastne ani nečakal a pokračoval som s vysvetlením: „Lebo každý deň tvrdo trénujú. A tvrdo trénovali už celý minulý rok a tiež roky predtým. Nikto z nich sa nenarodil s mečom v ruke ani so svalmi ako Razvigor. Každý jeden z tvojich spolužiakov musel na sebe poctivo pracovať, aby sa dostal tam, kde je dnes. Robil som to tak ja, robil to tak Bren, pán Aeson aj všetci ostatní velitelia. Aj sám Bergqvist. Nijako inak sa to dosiahnuť nedá.“

„Áno, pane.“

„Pozri, ja viem, že si teraz o mne myslíš, že som chumaj... Teda predpokladám, že ty by si ma v tejto chvíli nazval úplne inak a je to celkom pochopiteľné...“ zaliala ma náhle vlna súdnosti. „Ale tu nejde len o teba alebo o mňa,“ skúšal som odvrátiť pozornosť od toho, že som sa zachoval ako chuj, „tu ide o turnaj! Chápeš? Turnaj, človeče! Tvoji spolužiaci naozaj tvrdo drú, aby sme zvíťazili a nie je to voči ním fér, keď ty na to kašleš. Celá ich snaha potom vyjde nazmar.“

„Nekašlem na to, pane...“

„Vážne? Koľko klikov urobíš?“

Lorik váhal s odpoveďou. Vedel som, že kliky nie sú jeho najsilnejšia stránka. Rovnako ako nič iné.

„Tri... štyridsať,“ opravil sa. Asi pochopil význam môjho vysoko zdvihnutého obočia.

„Naozaj?“ spýtal som sa tónom nepripúšťajúcim klamstvo.

„Tridsať...“ priznal napokon.

„Lorik... Aj Gita by urobila viac," neodpustil som si ďalšie rýpnutie. Gita bola naša milá bucľatá kuchárka. Po tejto mojej vete sa zopár okolostojacich neovládlo a zaznel ich chichot. Lorik mal zjavne viac neprajníkov, než som si myslel.

„Ako si chceš nájsť frajerku?“

V dave to zašumelo a začul som medzi chlapcami tiché otázky, ako to myslím. Lorik pozbieral zvyšky sebavedomia a spýtal sa to nahlas:

 „A ktoré dievča už zaujíma, koľko klikov dokážem urobiť?“

Otočil som sa k nemu s blahosklonným úsmevom.

„Máš pravdu, na kliky sa asi pýtať nebudú. No každé dievča bude zaujímať tvoj výkon. Ženy sú náročné, to by si neveril. Keď párkrát prirazíš a vzápätí sa na ňu v bezvedomí zrútiš, asi si to veľmi neužije. “

Chlapci okolo nás okamžite vyprskli hlasným smiechom.

„Tvojich žiakov by určite zaujímalo, do akej miery dokážeš svoju dámu uspokojiť ty. Silné reči môže mať každý, no skutky sú oveľa presvedčivejšie,“ ozval sa mi za chrbtom známy hlas. Už som si skoro myslel, že sa do toho nezamieša.

Všetky oči, vrátane tých mojich, sa obrátili na prichádzajúceho muža. Zrejme nás pozoroval už dlhšie.

„Bren, vieš predsa, že ja si tu pred divákmi nemusím nič dokazovať, keďže žiadnu dámu nemám.“

„Aha. A teraz už tušíme prečo.“

Niektorí chlapci sa nezdržali chichotu. Bren nesklamal. Môj drahý kamarát vždy vedel, čo povedať, aby človek nemal kam uniknúť.

„ Čo si tým chcel naznačiť?!“ a skúsil som na neho hrozivo zazrieť, no už dopredu som vedel, že v jeho prípade nebudú mať zlovestné pohľady žiadny účinok. Keby na to prišlo, bol to jediný chlap z Akadémie, ktorý by nemal problém pustiť sa so mnou do bitky. Bol skoro tak vysoký ako ja, no vyzeral o poznanie mohutnejšie, hoci sme trénovali rovnako často. Pri ňom si proste bohovia povedali: „Ty budeš vyzerať ako Razvigor!“ A dali mu také svalnaté telo, že aj keď niekoho v krčme urazil, dotyčný mu radšej kúpil pivo, len aby nedošlo k potýčke. Nehovoriac o tom, aký úspech mal tento charizmatický svalovec u žien. Jeho polodlhé zlatisté vlasy, hustá brada, šibalské modré oči a sebavedomý úsmev nenechali jedno lono suché.

„Nie je to snáď tak,“ pokračoval, „že si už veľmi dlho nemal ženu práve preto, že padneš skôr, než stihneš urobiť aspoň tých Lorikových dvadsať prírazov?“

„Tridsať,“ zašomral ukrivdený Lorik, ale nikto ho nepočúval.

Bez toho, aby som to kontroloval, som na sebe cítil pohľady tuctov študentov. Všetci čakali na moju reakciu a mne začínalo byť jasné, že ak to neurobím, rozšíria sa po Akadémii reči o mojej neschopnosti. Dostal ma.