Čidla

Jen tak... .

Vzpomínka

....

....

Vidění

Snažil som sa svojich zverencov motivovať k vrcholovým výkonom zo všetkých síl. Ani si nepamätám, čo všetko som im za víťazstvo sľúbil, a dúfam, že víťazi to odo mňa nikdy nebudú žiadať, no aj tak sa nám z dvanástich vzájomných zápasov podarilo vyhrať len päť.

Odhalené skrývání, je to jako sníh co všechno on překryje než slunce paprsky

Nerozumela tomu, čo ten muž práve robil. Snažila sa spomenúť si, či niekedy v minulosti videla niečo také, no márne. Mal zavreté oči a rukou sa pod vodou dotýkal toho výrastku, čo majú ľudskí muži medzi nohami. V jednej chvíli dokonca nahlas vzdychol. Zľakla sa, či mu niečo nie je. Je toto normálne? Chvíľu mala dokonca pocit, že trpí. Zrazu jej ale svitlo.

Pekná čiernovlasá žena v strednom veku sa na mňa usmievala svojimi krásnymi orieškovými očami. Tiež som jej odpovedal úsmevom a prijal pozvanie jej vystretej ruky. Už ma neprekvapilo, že som sám seba v tom obraze nespoznal. Namiesto seba som videl zrelého muža s opálenou tmavšou pokožkou, dlhšími vlasmi a hustou čiernou bradou. Bol to niekto iný, starší, ale zároveň som to bol aj ja sám, pretože som až príliš verne cítil každý dotyk, každý pohyb tmavovlasej ženy.

„Dobre, na dnes to už môžeme nechať. S hlbokým poľutovaním vám musím pripomenúť, že zajtra končí vyučovanie už o jedenástej.“ Po týchto slovách to medzi nimi vzrušene zašumelo. Ani ja som nezadržal úsmev. V hĺbke duše som bol rovnako lenivý ako oni. „Vidíme sa zajtra ráno na zápasoch,“ pokračoval som, „a popoludní uvítame pomoc každého z vás pri prípravách osláv. Nie je to síce zaplatené, ale Solana vám to určite vynahradí na deťoch.“

Zamiloval jsem si ten kraj, a nejen ten...